S priateľom sme sa snažili o bábätko, po rokoch bezvýsledného snaženia nám odporučili IVF. To skončilo mimomaternicovým tehotenstvom a ďalší pokus nevyšiel vôbec. Rozhodli sme sa dať si pauzu a sústrediť sa na iné veci. A zrazu som zistila, že som tehotná. Naše šťastie bolo ešte väčšie, keď sme sa dozvedeli, že čakáme dvojčatá. Všetko prebiehalo bez problémov, ale v 21. týždni som úplne nečakane potratila, alebo skôr predčasne porodila, a deti to neprežili. Bol to šok pre mňa aj pre priateľa a vôbec neviem, ako ďalej…
Manžel musel rozhodnúť, či budem žiť ja, alebo naše dieťa
S priateľom sme sa zhruba po dvoch rokoch vzťahu začali snažiť o bábätko. Keď sa ďalšie dva roky nič nedialo, obrátili sme sa na lekára. Tí nám nakoniec odporučili IVF, s priateľom sme súhlasili a šli do toho. Bolo to náročné, ale vyšiel hneď prvý pokus. To nás samozrejme strašne povzbudilo, lenže ultrazvuk ukázal, že sa jedná o mimomaternicové tehotenstvo. To ma veľmi zasiahlo, ale akonáhle som sa zotavila, povedali sme si s priateľom, že tomu ešte dáme šancu. Ale druhý pokus nevyšiel vôbec.
Boli sme z toho obaja zlí, a povedali sme si, že si teraz chvíľu odpočinieme, než to prípadne skúsime znova. Zamerali sme sa na prácu a zároveň sa snažili dosť odpočívať a venovať sa sebe. Do toho prišiel čovid, priateľ prišiel o prácu, novú našiel až o pár mesiacov, takže sme riešili úplne iné veci ako dieťa.
Prekvapilo nás nečakané šťastie
A práve vo chvíli, keď priateľ nastúpil do novej práce a naša finančná situácia sa zase stabilizovala, som zrazu zistila, že som tehotná. Vôbec sme tomu nemohli veriť, boli sme doslova v siedmom nebi. A boli sme ešte šťastnejší, keď sme sa dozvedeli, že čakáme dvojčatá. Akonáhle som prekonala kritických prvých dvanásť týždňov, začali sme si to skutočne užívať. Chystali sme a plánovali, priateľ bol úplne skvelý, so všetkým mi pomáhal, stále mi hladil a počúval bruško, ja som si čítala najrôznejšie knižky o materstve, a hlavne sme sa nepredstaviteľne tešili.
Po týždňoch šťastia prišiel strašný šok
Tehotenstvo pokračovalo bez komplikácií, samozrejme som sa musela šetriť, vzhľadom na to, že išlo o dvojčatá, ale na kontrolách bolo všetko v poriadku. Bohužiaľ naše šťastie trvalo len do 21. týždňa, kedy ma úplne z ničoho nič prebudila ostrá bolesť v bruchu. Hneď mi bolo jasné, že to nie je normálne a že sa niečo deje. Priateľ zavolal záchranku a odviezli ma do nemocnice. Tam mi doktor, nie práve ústretový, sucho povedal, že potrácam a nech zavolám priateľa. Bola som úplne v šoku, prosila som doktora, nech niečo urobí, nech moje deti zachránia. Ale doktor hovoril, že sa nedá nič robiť. Priateľ prišiel, tiež v šoku, skoro plakal, do toho mi praskla voda. Ešte som musela prirodzene porodiť, čo bol strašný zážitok, ani jeden z nich pôrod neprežil, boli ešte príliš nezrelí…
Všetko na mňa doma padá, neviem, ako ďalej
Domov ma pustili už druhý deň, iba mi dali nejaké lieky na upokojenie a na spanie. Doma je to ešte horšie, všetko mi ich pripomína, už sme pre nich mali nachystané nejaké veci, pomaly sme pripravovali aj izbičku. A teraz je to všetko zrazu tak strašne opustené. Priateľ sa mi snaží byť oporou, ale sám je z toho nešťastný, vidím to na ňom, ako sa premáha, aby fungoval. Ja som úplne vybavená, bez práškov na upokojenie a spanie nemôžem vôbec existovať.
Naše deti pochovávame, už sme si vyzdvihli urnu. Nikdy by ma nenapadlo, že to takto dopadne. Neviem, prečo práve my musíme prechádzať niečím takým. Veľa ľudí má deti, o ktoré ani nestojí, a my toľko túžime po deťoch, dali by sme im všetko, a nemôžeme. Hovorím si, či to nie je moja vina. Či vlastne priateľa nerobím nešťastným. Napadá ma, že by bolo najlepšie, keby som umrela spolu s mojimi deťmi, bola by som zase s nimi a priateľ by mal šancu založiť rodinu inde. Som úplne zúfalá a vôbec neviem, čo ďalej.
