Moja dcéra sa s príchodom puberty rozhodla žiť so svojim biologickým otcom, s ktorým sme sa rozišli, ešte keď som ju čakala, pretože dieťa nechcel. Ale po pár rokoch prejavil záujem a začali sa vídať. Keď sa s ním ale rozhodla bývať, bol to šok. On požiadal o jej zverenie do svojej starostlivosti. Než došlo na súd, zistila som, že mám rakovinu…
S príchodom druhého dieťaťa som prestala mať rada to prvé
Neplánované tehotenstvo
Otehotnela som v dvadsiatich s chlapcom, ktorý bol o pol roka starší ako ja. Chodili sme spolu krátko a rozhodne neplánovali rodinu, takže keď som zistila, že som tehotná, boli sme obaja dosť zaskočení. Môj náprotivok rovno povedal, že dieťa nechce, takže sme sa ešte počas môjho tehotenstva rozišli. On už o nás nejavil žiadny záujem.
Nevlastný otec
Ja som si našla nového priateľa, dnes môjho manžela, s ktorým sme už pätnásť rokov a máme ešte spoločného syna. Dali sme sa dokopy ešte pred dcérskym narodením, takže ju bral odmalička ako svoju vlastnú, ani keď sa nám neskôr narodil syn, tak nikdy nerobil medzi deťmi rozdiely.
Biologický otec
Ale po pár rokoch sa ozval môj bývalý priateľ, že má právo dcéru vídať. Nebola som síce veľmi nadšená, ale súhlasila som, takže sa s ním dcéra začala viac-menej pravidelne vídať. Vždy keď sa od neho vrátila, bola taká iná, odťažená voči mne aj manželovi, ale po pár dňoch už bolo zase všetko v poriadku.
Odchod dcéry a choroba
Potom prišla do puberty a neviem, akú úlohu v tom zohral jej biologický otec, ale raz neprišla zo školy, len mi napísala esemesku, že chce žiť s otcom. Bola som z toho v šoku, radili sme sa s manželom, čo robiť, nakoniec som jej napísala, nech si to teda na mesiac skúsi. Lenže jej otec hneď požiadal o zverenie dcéry do svojej starostlivosti. Dcéra u neho bola nakoniec pol roka, kým nebol súd. V tej dobe ma nechcela vôbec vídať, a ja som sa len sprostredkovane dozvedala, že nechodí do školy. Jej otec to nijako neriešil, zatiaľ čo ja som si robila starosti a žila vo veľkom strese. Do toho u mňa prepukla rakovina prsníka, takže to bolo naozaj strašne ťažké obdobie. Nikomu okrem manžela som o svojej chorobe nepovedala, nechcela som tým nikoho, hlavne deti, zaťažovať.
Súd o zverení dcéry do starostlivosti
Keď nastal súd, tak som samozrejme chcela dcéru späť, zatiaľ čo bývalý sa jej nechcel vzdať. Na súd prišla aj dcéra, videla som ju prvýkrát po niekoľkých mesiacoch. Potom hovorila sama so sudkyňou, my sme všetci museli von. Keď sme sa tam vrátili, dcéra plakala a začala sa mi ospravedlňovať. Dodnes neviem, čo jej sudkyňa vlastne povedala. Možno to, že aj v čase, čo bola u otca, som jej súkromnú školu, ktorú si kedysi sama vybrala, platila ja a aj vreckové, ktoré od otca dostávala, bolo čiastočne odo mňa.
Ustaraná dcéra
Dcéru nakoniec zveril súd do mojej starostlivosti, ale už to nie je tá moja pôvodná, veselá baba. Chodí do školy, ale inak je stále so mnou doma, nechce chodiť ani von s kamarátmi. Často plače, takže mám podozrenie, či jej sudkyňa nepovedala aj to, že som chorá, pretože v papieroch to samozrejme bolo. Niekedy ma napadá, či sa dcéra nevrátila len preto, že vie, že mám rakovinu. Ale nehovorila som o tom s ňou, pretože keby to náhodou nevedela, nechcem to prezradiť. Nechcem deti stresovať touto situáciou. Liečba sa zatiaľ celkom darí, ale sme ešte len na začiatku. Navrhovala som dcére, či by sa nechcela porozprávať s psychológom, ale odmieta. Neviem, ako celú situáciu najlepšie riešiť…
